Viliam Kráľ

Cestovateľ, tulák, backpacker, gringo.
Dozvedieť sa viac o knihe SerendipityKúpiť knihu

Predslov

Na Vila si pamätám ešte ako malé dieťa. Doma v Prešove býval málokedy, a ja som sa vždy už pred stretnutím s ním tešil na okamihy nasiaknuté príbehmi. Raz sa vrátil domov po takmer roku celý vysmiaty, opálený a s dlhými blond vlasmi, neskôr, po ceste z Ruska, zas na krátko ostrihaný a s omnoho vážnejšou tvárou. Často som nechápal pravému významu jeho slov, životné postoje, ktoré vyprofilovali jeho cesty sa vždy výrazne líšili od tých štandardných prešovských. Veď práve preto sú také príťažlivé.

 Hltal som všetky fragmenty z ciest. Úlomky príbehov. Fascinovalo ma neznámo, a strýko sa pre mňa stal stelesnením dobrodružstva. U babky sa objavila fotografia Vila ukrytého za obrovským kormidlom uprostred Atlantiku, od rodičov sa ku mne dostali chýry o jeho okradnutí na Tenerife či zatknutí kdesi na rusko-čínskej hranici, pomaly na druhom konci sveta. No Vilo sa nakoniec vždy ukázal, vždy s novým kopcom príbehov, vždy iný a zároveň rovnaký. 

 

 

Prostredníctvom konkrétnych útržkov zo života Vilo ilustruje detstvo v satelitnej socialistickej krajine, ale aj uvoľnené porevolučné pomery, ktoré sa dali s trochou bujnejšej fantázie využiť vskutku vynaliezavo.

Ctenému čitateľovi sa do rúk dostáva kniha podrobne dokumentujúca jednu životnú cestu. Prostredníctvom konkrétnych útržkov zo života Vilo ilustruje detstvo v satelitnej socialistickej krajine, ale aj uvoľnené porevolučné pomery, ktoré sa dali s trochou bujnejšej fantázie využiť vskutku vynaliezavo. Vilovo rozprávanie nás v rôznych obdobiach jeho života zoberie okrem samozrejmej Európy do Indie, Južnej Ameriky, do Ruska, na Nový Zéland aj do takmer všetkých kútov Ázie. Priblíži prácu delegáta, sprievodcu aj diplomata, popíše, aké to je, stráviť mesiace na malej plachetnici, nájsť si druhú rodinu v inom konci sveta, cestovať s minimálnym rozpočtom či žiť v hipisáckej komunite.

Jedným z mála fenoménov, ktoré dávajú zmysel blížiaci sa k dokonalosti, je príbeh. Toto je príbeh o tom, čo to znamená byť cestovateľom. Tulákom, backpackrom, gringom. Príbeh o tom, čo všetko sa dá vyťažiť zo všedného okamihu a aké možnosti ponúka svet, ak sa jedinec rozhodne vziať osud do vlastných rúk. Príbeh o tom, že skyscanner, google maps, tripadvisor, booking či airbnb neponúkajú ani zlomok toho, čo ponúka otvorené srdce. Je to príbeh o radostiach a úskaliach slobodného človeka.

22. 9. 2019

Matej Kráľ – synovec

Cestovateľská história

krajín

Miest

kontinetov

litrov vína

Najväčšia cesta je cesta
sebapoznania

Cestovanie nie je samoúčelné. Učím sa pri ňom, že stále sa mám veľa čo učiť, ale tiež som sa naučil, že tá najväčšia cesta je cesta sebapoznania.
Dozvedel som sa, že svoj mýtický San Blas, raj, ktorý celý život hľadám, nie je na druhom konci sveta, ale je bližšie, ako si myslím. Je ukrytý v mojom srdci. Raj neznamená to najkrajšie miesto na svete, znamená pokoj v srdci. Vtedy je každé miesto na svete to najkrajšie. Ideálom je, keď je rozum a srdce v súzvuku. Volá sa to šťastie a myslím, že k nemu smerujem, aj keď zatiaľ počúvam viac srdce ako rozum. Veď my to čoskoro doladíme.

Doslúžili

Čo je to teda serendipity? Na internete nájdete, že je to šťastná, neočakávaná náhoda, ale podľa mňa je to niečo viac.
Serendipity je odpoveďou sveta alebo ak chcete, Boha, keď začnete počúvať vlastné srdce. A keď ho začnete počúvať vy, svet začne počúvať vás.
Nie sú to žiadne šťastné náhody, ale synchronicita, ktorou sa Niečo manifestuje, prejavuje a dáva nám najavo, že nie všetko je také jednoznačné, ako si myslíme.
Tie šťastné náhody sú Božím úsmevom, cez ne sa na nás usmieva.

 

Kto hľadá, býva očakávaný. A kto čaká, býva len nájdený.

 

Som šťastný, že som sa, nielen v tejto knihe, dopracoval až sem a život sa mi páči a som s ním spokojný. Pri takomto spôsobe života mi však hrozí, že sa dožijem stovky. Budem musieť svoj skok do sopky Gunung Bromo ešte prehodnotiť a posuniem ho na  sedemdesiatku.

Na to, aby človek svoj San Blas našiel, potrebuje aj trochu šťastia. Teda skôr neobyčajnú zmes šťastia, náhod, sklamaní, prehier a niekedy možno aj zásahov vyššej moci. Hovorím o serendipity.

Na nasledujúcich stranách sa vám trochu obšírne pokúsim porozprávať,  ako serendipity ovplyvňovala môj život a cesty, ako ju rozpoznať a prečo svoj San Blas musím stále ďalej hľadať. Kto hľadá, býva očakávaný. A kto čaká, býva len nájdený.

Pozývam vás na CESTU. Cestu, ktorá nemusí vždy znamenať to, čo cestovanie.

Dobrodružstvo začína

Serendipity

úryvok z knihy

Jednou z možností bol stop, ale už sa zvečerievalo, v noci bolo chladno a ja som nemal žiadne teplé oblečenie. Jedinou možnosťou bolo lajznúť si to načierno. Vrátil som k okienku a licitovaním som zistil, že môj finančný obnos vystačí na lupeň akurát tak do Padovy. Lepšie ako nič,
aspoň sa pohnem správnym smerom a neskôr sa uvidí.
Vo vlaku som išiel za sprievodcom. Vypytoval som sa ho na samé hlúposti, podstatné pre mňa bolo, aby ma zaregistroval. Aj som mu hneď ukázal lístok a furt som do neho niečo hučal, snažil som sa pútať jeho pozornosť, aby nemal čas si ho poriadne prezrieť a nevšimol si, že je len do Padovy. Potom som sa natiahol v prázdnom kupé, tváril som sa, že spím a tŕpol som, kedy čierneho pasažiera odhalia. Odratúval som stanice, v hlave sa mi premietal autoatlas, ako sa z
miesta, kde ma vyhodia, dostanem na výpadovku na diaľnicu. Udine, Rakúsko, Vilach, Klagenfurt, Graz a už som vedel, že je dobre. Nikto ma neodhalil a šťastný, ako som s tým šikovne vybabral a že som takmer na rodnej hrude, som vystúpil na stanici Wien Südbahnhof.
Tak. A teraz sa ešte nejako dostať k tým slovenským autobusom, kde možno budem môcť zaplatiť v korunách. Motal som sa po stanici a hľadal informácie, ako sa dostanem na autobusovú stanicu.
V tom ku mne pristúpila nejaká pani a že či náhodou nehovorím po slovensky a necestujem do Bratislavy. Veľmi sa ospravedlňovala, že ma otravuje a vravela mi, že vo Viedni pracuje ako zdravotná sestra a zamestnávateľ jej kupuje cestovné lístky na Slovensko. Že ju to mrzí, keď prepadnú a že takto možno niekomu pomôžu. Normálne v okienku stoja stopäťdesiat šilingov, no jej stačí, keď jej dám sto korún a aby som si nemyslel, že je podvodníčka, pôjde so mnou až k vlaku. Znova som si raz kľakol na kolená a ďakoval som. Jej aj Niekomu tam hore. Vtedy som to konečne pochopil a bolo mi už definitívne jasné, že nikdy necestujem sám. Že Niekto sa o mňa na mojich cestách stará.
Má so mnou síce kopec roboty, ale robí to vážne dobre. A rozhodne sa nenudí. Tá dobrá pani sa na mňa pozerala ako na blázna.

Sám presne neviem, ako by som túto cestu objektívne zhodnotil. Bola to moja životná cesta, na ktorej som sa toho veľmi veľa naučil. Lepšie som spoznal zákutia vlastnej duše, stretol vynikajúcich ľudí, videl kusisko sveta. Spoznal som svoju druhú rodinu a svoj druhý domov. V reálnom živote sa mi zasa potvrdili slová, ktoré som si prečítal v knihe Paola Coelha. Keď človek niečo naozaj veľmi a úprimne chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol.

serendipity-book2

Chcem si kúpiť knihu

Kniha Viliama Kráľa je výnimočná. Nielen témou a záberom presahujúcimi slovenské pomery a nielen preto, že autor v desiatich kapitolách sviežo a pútavo opisuje svoje životné zážitky počas uplynulých viac ako dvoch dekád, ktoré striedavo prežil na cestách po viacerých kontinentoch a
subkontinentoch. Z jeho strany nejde o žiadne machrovanie a na vonkajší efekt zamerané rozprávanie salónneho cestovateľa. Na živobytie si v miestach pobytu musel zarobiť a neraz nevedel, čo s ním bude nasledujúci deň. Tu sa jeho spôsob cestovania odlišuje od toho, ktorým sa stal
známym napríklad Richard Halliburton ako predchodca moderných backpackers. Všetci naozajstní cestovatelia však majú niečo spoločné. Popri hľadaní svojej vlastnej Ultima Thule (Serendipity), vysnívaného miesta harmónie a vnútorného pokoja, hľadajú a objavujú najmä samých
seba. Je tomu tak od čias Marka Pola i z dôb oveľa vzdialenejších, keď Xenofón napísal Anabázu a mladý rímsky úradník cestopis Iter (Cesta) ešte predtým, ako začal svoju kariéru politika a obyvateľa.

Popri ceste za poznaním, spočiatku azda nevedomky, autor knihy absolvoval súbežne i tú druhú, uvedomujúc si ju čoraz viac s pribúdajúcim vekom, čomu sa neubráni, ak má to šťastie, žiadny
cestovateľ. Najlepším dôkazom sú jeho návraty na púť do Santiaga de Compostela či do thajskej Kanchanaburi, rovnako ako predvídavé revidovanie vyjadrenia, že každý, kto dovŕši šesťdesiatku, by mal svoj život ukončiť skokom do krátera sopky, jeho samého nevynímajúc. Ostatné a omnoho viac sa dozvie čitateľ priamo z knihy. Bude ju totiž čítať jedným dúškom. Pevné miesto v tomto rozprávaní má aj krajina, do ktorej sa autor vždy po potulkách svetom vracia. Čitateľ si môže myslieť svoje, ale autor je v každom momente, aj počas tých, ktoré svedčia o jeho znechutení z domácich pomerov odrážajúcich pretrvávajúce ťapákovstvo, hrdým Slovákom a Stredoeurópanom bez akýchkoľvek známok sebaštylizácie. Hoci Jack London, Richard Halliburton a autor Serendipity sa nemohli nikdy stretnúť, svojou životnou filozofiou, ktorú naplnili cestovaním, unisono potvrdzujú mantru všetkých pravých dobrodruhov. Radšej byť meteorom, ktorý žiaril hoci len krátky čas, ako vysušenou planétou, pretože zmyslom života nie je len existovať, ale prežívať svoj život naplno pri putovaní, ktoré sa napokon ukáže ako konečný cieľ. El camino es la meta. Je len dobré, že i dnes existujú ľudia, ktorým sa to v plnej miere podarilo a darí, a ešte lepšie, že sa o ich zážitkoch a poznaní môže dozvedieť široká verejnosť. Viliam Kráľ je nepochybne jedným z nich.

Juraj Hocman,  autor knihy Niger

Cestovateľská galéria

Fotografie nie sú upravované zámerne, aby ostali čo najviac autentické

Inle_lake
Harley
Galdhopiggen
Borobudur
Barma
Abel Tasman
Týpý
Filipíny
Granada
Zvedavci
Radosť
Jávske more
Kanchanaburi
neodolateľná ponuka
Maninjao
Krasnaja ploščaď
Predavačky
Ráno na Jáve
Varanasi

Máš otázku?

5 + 1 =